Reportáž z 1. ročníka podujatia Rýchlik Zoška - Bratislava

Je nedeľa tesne po piatej ráno a drvivá väčšina normálnych ľudí spí spravodlivým spánkom. Ja ležím v posteli práve zobudený tesne predtým ako mi má zazvoniť budík. Mám ešte pár minút na premýšľanie o tom, či to bol celé dobrý nápad. Uplynulých niekoľko dní som žil v nervozite, či sa podarí môj výmysel, a dnes je ten deň, kedy sa to má všetko uskutočniť. Premietam si organizačný itinerár, rozmýšľam o drobnostiach a rôznych okolnostiach, ktoré môžu tento deň skomplikovať. Moje plané úvahy preruší nepríjemne pískajúci budík. Začína sa 1. ročník neformálneho bežecko-turistického podujatia s názvom Rýchlik Zoška – Bratislava.

O hodinu neskôr, keď sedíme v aute spolu so skupinkou spolupáchateľov a opúšťame Bratislavu, sa na mojej tvári začína objavovať nenápadný úsmev. Počasie sa sľubuje fantastické, očakávaná účasť je primeraná charakteru podujatia aj jeho publicite a ja sa cítim zdravotne výborne. Mottom prvého ročníka je „viac ako len tréning, menej než organizované preteky“ a ja sa začínam tešiť, že peknú 49 km dlhú trasu zo Zochovej chaty do Bratislavy nebudem musieť absolvovať sám.

Prvý malý test môjho propagačného úsilia je jasný. Autobus z Pezinka s konečnou zástavkou na Zochovej chate o 7:25 by mohol priviesť aspoň zopár dychtivých bežcov a turistov. Keď však o pol ôsmej vystupujeme z auta na inkriminovanom parkovisku, nachádzajú sa na ňom sotva 3-4 osoby, ktoré sa navyše netvária, že majú s podujatím niečo spoločné. Aj tak však spoločne rozkladáme transparent a pripravujeme registráciu a čaj, pričom dúfame, že sa ľudia snáď postupne nazbierajú. Podujatie malo vopred určené tri kategórie – ultrabežci, diaľkoplazi a štafety, ale cez internet nebolo možné jasne určiť, koľko ľudí sa chystá a čo presne majú za lubom. Nakoniec mi tesne pred deviatou hodinou pripadne milá povinnosť oboznámiť skupinu 30-tich účastníkov s plánovanou trasou, kontrolami a občerstvovacími bodmi. Chvíľu nato nás ostrý zvuk píšťalky posiela do krásneho vlahého babieho leta.

V miernej eufórii z nádherného slnečného rána sa celá prvá polovica štartového poľa vydáva hneď od štartu nesprávnou cestou po lesnej asfaltke, ale po minútke je už smer skorigovaný a bežci sa začínajú zahrievať na správnu teplotu. Malý hlúčik chrtov sa odtrhol a rýchlo vzdialil, čo mi dovolilo sústrediť sa na seba a udržiavanie správneho tempa. Výšľap na Skalnatú je pre mňa prvou skúškou kondičky, ale príjemne chladivý vetrík pomáha udržiavať výkon a tepovú frekvenciu v očakávaných intervaloch. Na Skalnatej si všetci poctivo podľa pokynov fotia známy osamelý strom a už trielia ďalej presvetleným zvlneným lesom. V lete to tu vyzerá celkom inak ako v zime.

Prvá časť cesty po Pezinskú Babu ubehla rýchlo, sem-tam sme prehodili so spolubežcami zopár slov a zrazu tu bola chata na Pezinskej babe, kde si niektorí dávajú pivo a iní kofolu. Vďaka tomu mi počas nasledujúceho obľúbeného „strmáku“ na Konské hlavy mierne žblnká v bruchu, ale zato som posilnil hydratáciu a energetické zásoby. Tie sa začali míňať kdesi okolo Kozích chrbtov, kde už ani nádherné výhľady ani voňavý les nepomáhali telu bežať rýchlejšie. Našťastie je profil trasy k bežcom a turistom v tejto časti milosrdný a ponúka pozvoľné klesanie do Neštichu, kde už na občerstvovačke čakajú priatelia s priehrštím sladkých a slaných dobrôt a tiež s objednaným pivom. Dávam si strečing, overujem postup jednotlivých účastníkov a po chvíli sa zberám ďalej, pričom prvá skupina organizátorov už odchádza do cieľa, aby stihli prvých bežcov, ktorí si držia veľmi slušné tempo okolo 10 km za hodinu.

Občerstvený a plný tekutín si to šiniem hore kopcom okolo hradu Biely kameň smerom na Biely kríž. Podľa očakávania sa v lese trochu motám, pretože tento úsek trasy nemám prejdený. Zdá sa však, že nie som jediný, a tak spoločne hľadáme s kolegami spolubežcami správnu cestu a po chvíli ju aj nachádzame. Radosť zo zdolania predposledného významnejšieho stúpania na trati ma ženie vpred a tak sa ani nezastavujem na Bielom kríži v bufete (pôvodný drevený prístrešok nahradil obytný príves, ale bufet funguje!). Predo mnou nik a za mnou tiež a mňa čaká dlhé pomalé klesanie do Marianky, ktoré mi spôsobuje miernu krízu. Zvýšený tep je dôsledkom nedostatku spánku a nedostatočného množstva nabehaných kilometrov. Ako o čosi skoršie poznamenal spolubežec, človek prestáva bežať nohami a začína bežať hlavou.

Do Marianky pribieham v miernom sklze oproti svojmu plánu, ale šťastný, že už je to do cieľa iba 10 km. Rado fotí o stošesť, zdravím zopár známych, dopĺňam pivné a iontové tekutiny. Prví už zrejme dobiehajú do cieľa, ale mne ešte chýba vyštverať sa na Sekyl a zbehnúť cez Kačín a Klanec na Partizánsku lúku. Odhadol som to na 90 minút, ale trvalo mi to nakoniec 80. Človek v sebe ku koncu ešte nájde vždy nejaké rezervy, keď sa vyhecuje. Ešte rýchlo posledná samokontrola a už vidím cieľ, kde na mňa mávajú známe tváre. Je to príjemný pocit, aj keď to asi pri pohľade na mňa nevyzerá.

 V cieli už veselo debatuje skupinka bežcov, ktorí dobehli skôr, a pritom si užívajú krásne slnečné popoludnie. Ja si užívam stuhnuté svalstvo a fakt, že všetko prebieha ako po masle podľa pripraveného scenára. Síce sa ľudia strácali, ale napokon sa našli. Nikto sa nezranil, hoci si viacerí siahli na dno síl. Víťaz Martin dobehol s úsmevom od ucha k uchu, škoda, že som mu nestihol poblahoželať. Tak som aspoň blahoželal všetkým, ktorí dobehli a dopochodovali po mne vrátane tých, ktorí sa pri cieľovej rovinke občerstvovali. Po takmer 11-tich hodinách od štartu sa dostavila aj posledná skupinka chodcov a my sme mohli spokojne pobaliť veci a ukončiť tak tento dlhý deň.

Premiéra Rýchliku sa podľa môjho názoru vydarila veľmi dobre najmä vďaka výbornému počasiu a celkom hojnej účasti nadšencov. Napriek premiérovému ročníku sa akcie zúčastnili viacerí skalní ultrabežci pohybujúci sa na popredných priečkach Československého pohára v Ultratraili (CSUT), ale aj bežci behajúci bežne 100 a viac kilometrové horské behy. Obdivuhodné výkony však nepatrili len viťazom, ale aj účastníkom v nevyhlásenej kategórii nad 40 rokov, ktorí s mladíkmi držali celý čas spoločné tempo. Aj vďaka tomu Rýchlik naplnil svoju ambíciu byť viac než tréningom, ale menej než špičkovým bežeckým pretekom.

Kontroly fungovali, značenie preverilo ostražitosť účastníkov a organizačný tím si podujatie celkom dobre užíval. Boli zaznamenané aj viaceré problémy a nedostatky, s ktorými sa bude potrebné popasovať v ďalších ročníkoch, ale to sa pri premiére a v amatérskych podmienkach určite dalo očakávať. Ja som si túto akciu mimoriadne užil a podľa reakcií účastníkov sa to mnohým páčilo (o čom existuje aj dôkaz v podobe minirozhovoru), takže už nezostáva nič iné ako popriať Rýchliku hojnú účasť aj v nasledujúcich ročníkoch a poďakovať sa obetavej partii, ktorá pomohla toto podujatie uskutočniť (Diana, Filip, Evka, Maroš, Rado a Ivan). Vďaka! 

Vlado